Prečo sa píše slovo ľubozvučný s krátkym u, a nie ľúbozvučný? Analógiu nachádzam napríklad v spojení krátky zrak - krátkozraký a pod. Podľa toho by ľúby/ľúbezný zvuk by mal znieť ľúbozvučný.

Na rozdiel od určovacieho skladu ľúby zvuk sa v zloženom prídavnom mene ľubozvučný, rovnako v príslovke ľubozvučne a v podstatných menách ľubozvuk, ľubozvučnosť píše krátke u. Tak sa to v spisovnej slovenčine ustálilo. Potvrdzujú to aj prvé Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1931, v ktorých sú okrem prídavného mena ľubozvučný aj adjektíva ľubovoľný a ľubovonný. Gejza Horák v príspevku Ľubozvučný v rubrike Na každý deň slovenčina (Večerník, 2. 3. 1984) uvádza, že skrátenie samohlásky ú je dôsledok straty samostatnosti slova. Podobne sa ustálil pravopis v slovách ľubovoľný, ľubovoľnosť, ľubovôľa a medzi takto utvorené zložené slová patria i rodné mená Ľuboslav, Ľuboslava, Ľubomír a Ľubomíra. V lingvistických korpusoch sú doklady na obe podoby adjektíva ľubozvučný, výrazne však prevažuje podoba s krátkym u – v súčasnosti je to 3 389 dokladov, pričom na podobu s dlhým ú je 1 340 dokladov. Pri zloženinách s prvou časťou odvodenou od adjektíva krátky sa ustálilo dlhé á – krátkodobý, krátkozraký, krátkometrážny, krátkonohý, krátkosrstý a pod. Dodávame, že v staršom Slovníku slovenského jazyka (1960) sa uvádzajú aj poetizmy s dlhým ú ľúbohlasný a ľúbohlasne, ktoré použili vo svojej tvorbe iba Sládkovič a Hviezdoslav.

Otázka z 23. 02. 2024 bola zodpovedaná dňa 23. 02. 2024