Otázka:

Sú slovenčina a čeština naozaj dva rôzne jazyky alebo iba dva dialekty jedného jazyka?

Heslá:

slovenčina a čeština

Odpoveď:

Slovenčina a čeština sú dva najbližšie príbuzné slovanské jazyky patriace do západoslovanskej jazykovej skupiny. Nie sú to dialekty, ale dva samostatné jazyky. Ako píšete, v jednom e-maile nie je možné uviesť všetky rozdiely medzi oboma jazykmi, navyše takáto analýza prekračuje rámec jazykovej poradne. Stručné načrtnutie rozdielov medzi slovenčinou a češtinou poskytujú encyklopédie, napr. Encyklopédia jazykovedy (Obzor 1993), Encyclopaedia Beliana (3. zv. Č – Ge, Encyklopedický ústav SAV 2003) i záverečná kapitola Česko-slovenského slovníka (Veda 1979), v ktorej sa uvádzajú základné rozdiely v hláskosloví, tvarosloví a skladbe. Spoločný pôvod a stáročné priame kontakty slovenčiny a češtiny sa odrážajú v podobnej gramatickej stavbe a vo veľmi blízkej slovnej zásobe, i keď aj tu je veľa lexikálnych odlišností. Výraznejšie rozdiely sú v hláskosloví. Spisovná čeština na rozdiel od slovenčiny nemá spoluhlásku ľ; charakteristickou spoluhláskou češtiny v porovnaní so slovenčinou je spoluhláska ř, ktorá stojí zväčša tam, kde kedysi bolo mäkké r. Čeština má charakteristickú samohlásku ě a nemá slovenskú samohlásku ä. Mäkké spoluhlásky dz, sa v spisovnej češtine vyslovujú len v asimilačnom postavení, t. j. na švíkoch zloženia slov a na hranici slov (porov. leckdo, výsl. ledzgdo, léčba, výsl. lédžba). Ako jednotky zvukovej výstavby domácich slov sa uplatňujú iba veľmi zriedka, a to len spoluhláska , napr. džbán, džber. Píšu sa a vyslovujú v cudzích slovách, napr. džem, džez, džungle. Proti slovenským spoluhláskam dz, stojí v češtine v domácich slovách z, napr. medza – mez, priadza – příze, hádžem – házím. V porovnaní so slovenčinou je pre češtinu charakteristická obmedzená frekvencia mäkkých spoluhlások ť, ň na konci slov, napr. vlast, kost, plamen – slov. vlasť, kosť, plameň. V češtine sa neuplatňuje pravidlo o rytmickom krátení. Pre češtinu je charakteristický aj tzv. ráz, ktorý signalizuje samohláskový začiatok slova alebo švík zloženia slova pred samohláskou. V spisovnej češtine má ráz väčšiu frekvenciu a používa sa inak ako v slovenčine.

Ako pramenný materiál na štúdium danej problematiky Vám odporúčame práce: Dejiny Slovenska. I (Bratislava 1961); R. Krajčovič: Slovenčina a slovanské jazyky. I. Praslovanská genéza slovenčiny (Bratislava 1974), R. Krajčovič: Pôvod a vývin slovenského jazyka (Bratislava 1981), R. Krajčovič: Dejiny spisovnej slovenčiny. Študijná príručka a texty (1. vyd. Bratislava, Univerzita Komenského 1990, 2. vyd. 1992, 3. vyd. 1996 – spoluautor P. Žigo), Ľ. Novák: K najstarším dejinám slovenského jazyka (Bratislava 1980), E. Pauliny: Čeština a jej význam pri rozvoji slovenského spisovného jazyka a našej národnej kultúry. In: O vzájomných vzťahoch Čechov a Slovákov (Bratislava 1956, s. 99 – 124), E. Pauliny: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov až po súčasnosť. I (Bratislava 1983), Š. Peciar: Konfrontácia slovenčiny a češtiny. In: Studia Academica Slovaca. 2. Red. J. Mistrík (Bratislava 1973, s. 231 – 243), Š. Peciar: Spoločné črty vo vývine slovenčiny a češtiny. In: Studia Academica Slovaca. 4. Red. J. Mistrík (Bratislava 1975, s. 259 – 275), J. Ružička: Slovenčina. Spisovná slovenčina v Československu (Bratislava 1970).

 


Otázka z 22. 10. 2011 bola zodpovedaná dňa 08. 04. 2014

Nezistili ste, čo ste chceli?

Pozrite prehľad všetkých 1 odpovedí k heslu slovenčina a čeština