Je správne podoba noumenon alebo noumén? Nemalo by to byť númen?

O vyjadrenie sme požiadali PhDr. Ľubora Králika, CSc., pracovníka oddelenia dejín slovenčiny, onomastiky a etymológie JÚĽŠ SAV.

       Etymologickým východiskom príslušného výrazu je grécke noumenon (νοούμενoν), z hľadiska pôvodu tvar stredného rodu prítomného trpného príčastia od slovesa noeó (νοέω) „pozorujem, myslím“. Grécke noumenon sa v klasickej gréčtine vyslovovalo štvorslabične, t. j. [no-u-me-non]. Písanie so začiatočným nú- analogicky podľa gréckeho nús „myseľ, rozum“ nie je vhodné, hoci obidva výrazy majú rovnaký koreň, noumenon (vzniknuté v dôsledku hláskovej zmeny eo > u z pôvodného noeomenon) nie je odvodené priamo od nús; grécke nús je druhotná forma, ktorá vznikla skrátením pôvodného noos (vyslovovaného dvojslabične, t. j. [no-os]). Grécky výraz písaný so začiatočným nú- sa navyše môže nevhodne asociovať s etymologicky nesúvisiacim latinským nūmen „pokyn, rozkaz, dovolenie, vôľa; božská vôľa; moc, božská pomoc“.

       V prípade slova noumenon by bolo eventuálne možné uvažovať aj o písaní noúmenon, ktorým by sa v slovenčine signalizovala – podobne ako v prípade slova nús – dĺžka gréckeho u (písaného ου), resp. fakt, že samohlásky o a ú patria k rôznym slabikám; išlo by tu však už o veľmi dôsledný prepis. Grécke ου označovalo pôvodne dvojhlásku ou, neskôr nadobudlo hláskovú platnosť dlhého ú; v slovenčine sa však často reflektuje ako krátke u, porov. mená typu Plutarchos, Tukydides, Uranos (avšak Múzy s dlhým ú, azda podľa latinskej výslovnosti) a pod.

       Pokiaľ ide o skloňovanie príslušného výrazu, vzhľadom na stav v gréčtine sa ako najkorektnejšie skutočne javí skloňovanie typu nom. sg. noumenon, gen. sg. noumena (s odsúvaním koncového -on v nepriamych pádoch), ako ho uvádza Slovník cudzích slov (2., doplnené a upravené vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 2005, s. 681).  Analogicky sa v súčasnej slovenčine skloňuje napr. podstatné meno epiteton „(básnický) prívlastok“ (gen. sg. epiteta atď.) ako termín literárnej vedy, ktorého etymologickým východiskom je gr. epitheton, v gréčtine patriace k rovnakému skloňovaciemu typu ako noumenon.

       Podobu noumén (s dlhým koncovým -én) podľa opozitného fenomén neodporúčame, pretože výraz fenomén nebol do slovenčiny prevzatý priamo z gréčtiny (vtedy by sa očakávala podoba fainomenon), ale prostredníctvom západných jazykov – slovenské fenomén má začiatočné fe- podľa latinského phaenomenon, resp. podľa nemeckého Phänomen (v nemeckej klasickej filozofii) prevzatého z latinčiny. Je veľmi pravdepodobné, že práve pod vplyvom nemeckého Phänomen (s prízvukom na poslednej slabike, ktorá sa v nemčine vyslovuje s predĺženou samohláskou) sa jeho slovenský pendant zaužíval práve v podobe fenomén, a nie *fénomenon či *fenomenon (podľa latinčiny).

            Na základe predchádzajúceho vysvetlenia odporúčame uprednostniť podobu noumenon, gen. noumena, nemožno však vylúčiť ani podobu noumen. Pre úplnosť dodávame, že v poslednom vydaní Veľkého slovníka cudzích slov z r. 2008 (Samo Šaling, Mária Ivanová-Šalingová, Zuzana Maníková, vyd. SAMO, Bratislava – Prešov) sa uvádzajú podoby noumén i noumenón, keď v predchádzajúcom vydaní z r. 2003 boli varianty noumenon a noumen.

Otázka z 03. 02. 2013 bola zodpovedaná dňa 03. 02. 2013